
Staršia žena, vdova, ktorej nohy už tak neslúžili, chcela nejakým spôsobom slúžiť Ježišovi. Nemohla chodiť a roznášať časopisy, ani iným ľuďom rozprávať o Kristovi. Počas modlitby dostala nápad - rozhodla sa, že bude hrať na klavíri. Hneď na druhý deň uverejnila v miestnych novinách takýto inzerát: "Klaviristka zahrá cez telefón skladby a piesne na želanie pre tých, ktorí sú chorí a zarmútení. Služba je zadarmo." K tomu bolo ešte pridané číslo telefónu. Keď jej niekto zavolal, opýtala sa: "Ktorú skladbu alebo pieseň si želáte zahrať? Počas niekoľkých mesiacov mala príležitosť zahrať stovkám smutných a osamelých ľudí. Často sa stávalo, že jej povedali aj o svojom trápení a žiali a ona ich mohla povzbudiť a pomôcť im. Neskôr o tom povedala: "Táto služba bola najužitočnejšou a najvďačnejšou vecou, akú som v živote robila."
"Nikdy nezabudnem na prvý deň v šiestej triede," spomína Jesse Jackson, ktorý v roku 1988 kandidoval na post prezidenta Spojených štátov. "Učiteľka prišla do triedy a začala písať na tabuľu dlhé slová, ktoré sme vôbec nechápali, a dokonca ani nikdy predtým nepočuli. Pozerali sme sa jeden na druhého a po chvíli si začali šepkať: Asi sa pomýlila triedu. Myslí si že prišla k ôsmakom. Niekto sa napokon prihlásil a povedal jej: Pani učiteľka, to sú slová pre ôsmakov. My sme ešte len v šiestej triede. Otočila sa a povedala: Viem, koľkatáci ste a vôbec som si nepomýlila triedu. Naučíte sa všetky tieto slová a do konca roka ešte mnohé ďalšie. Ktokoľvek z vás, z týchto malých faganov, sa jedného dňa môže stať primátorom, vysokým štátnym úradníkom, riaditeľom, alebo dokonca prezidentom. A ja chcem mať istotu že na to budete pripravení. Obrátila sa opäť k tabuli a písala ďalej. V tej chvíli mi napadlo: Prečo to len musím odpisovať a učiť sa? Budem azda nejakým guvernérom? Alebo primátorom? Hádam len nie prezidentom?!..."
Pred každým veľkým úspechom a výkonom musí mať niekto odvážnu víziu.